/Rohožník
Rohožník
Oficiálne stránky obce
Otázka pre starostu
Otázka je adresovaná priamo na starostu obce.
Zadajte vaše meno
Zadajte prosím Váš email pre odpoveď!
Napíšte text vašej správy!

Menu


Obdobie od roku 1918-1939

Politický prevrat po I. svetovej vojne a utvorenie Československej republiky 30. októbra 1918 privítali obyvatelia obce s úprimným nadšením. Už nechceli naďalej znášať maďarský útlak. Udalosti vyvolali v obci búrlivú atmosféru. Hnev obyvateľov sa obrátil proti maďarským prisluhovačom a bohatým židovským obchodníkom, ktorí s nimi počas vojny neľudsky zaobchádzali. Maďarskí úradníci hneď po vyhlásení republiky opustili našu obec a Židia sa ukrývali v lesoch. Začiatkom novembra boli obyvateľmi vyrabované všetky židovské obchody a pálenica. Očakávalo sa ďalšie rabovanie v bohatších rodinách, ale príchodom československých légií do obce sa rabovaniu zabránilo. V povojnovom období sa začali v obci formovať politické strany. Hlinkova slovenská ľudová strana, Agrárna strana, Sociálno-demokratická strana, Remeselnícka strana a Komunistická strana. Tieto strany zápasili medzi sebou o prvenstvo, čo veru neprospievalo k pokojnému životu v obci. Z tejto situácie potom ťažili korteši rôznych politických strán, ktorí prichádzali medzi obyvateľov pred voľbami, zavádzali ich sľubmi, aby volili ich stranu. Po voľbách však zostalo len pri sľuboch.

Po I. svetovej vojne zaznamenávame v hospodárstve našej obce veľké zmeny. Celý komplex borových lesov odkúpila od grófa Mikuláša Pálffyho Škoda Plzeň, ktorá sa zaoberala vývojom a výrobou ťažkých delostreleckých zbrani a využívala lesy ako skúšobnú strelnicu. V roku 1923 odkúpilo komplex Ministerstvo národnej obrany ČSR a následne po vybudovaní vojenského letiska v Kuchyni bola zriadená v katastri obce (Orlové vŕšky) letecká strelnica. Pálffyovský majer v obci bol prerobený na vojenské kasárne, kam sa nasťahovala vojenská jednotka. Lesy obhospodarovali Vojenské lesné podniky s ústrednou správou v Malackách. Lesnú správu spravoval lesník Leopold Ryba. Horský komplex lesov zostal vo vlastníctve Pálffyovcov. Lesnú správu zriadili v bývalom vajarskom majeri Hôrka. V minulosti boli pod osadou Baďura menšie kameňolomy, kde sa ťažil kameň. Pri kameňolome stáli pece, v ktorých sa pálilo vápno. Výroba vápna mala v obci starú tradíciu. Ešte v päťdesiatych rokoch pretrvával starý spôsob výroby. Vápno sa pálilo v jednoduchých peciach vykurovaných odpadovým drevom. Rarbošské vápno malo výbornú kvalitu a teda aj dobrý odbyt. Páleníci ho chodili predávať do okolitých obcí, ba až do Rakúska. Spočiatku patrili pece zemepánovi, ale už pred vojnou ich zemepán predal rodinám Hirschfeldovej, Kočíškovej a Gurinovej. Na začiatku 20. storočia bol pri osade Baďura vybudovaný kameňolom s turbínovým mlynom na drvenie kameňa. Štrk sa dodával na stavby budov a ciest. Prvým správcom kameňolomu bol Bagyura. Z tohoto priezviska pochádza aj pomenovanie kameňolomu a osady. Dovtedy sa lokalita nazývala U Letavského. Zemepánsky mlyn na mletie obilia prestavali na horáreň. Býval v nej lesník Gschwandtner a rodina Letavských sa presťahovala do dediny. Zemepánska (majerská) pôda bola štátom vymedzená na parceláciu v r.1923. Podľa svojich finančných možností si roľníci odkúpili pôdu a podľa výmery jednotlivých hospodárstiev sa diferencovali na malých sedliakov, sedliakov a hospodárov. Najviac poľa, 8 až 12 hektárov, mali hospodári. Oulehlovci obhospodarovali viac ako 20 ha, a preto ich ľudia nazývali statkári. Obyvatelia, ktorí nevlastnili pole, domkári, pracovali prevažne pri ťažbe a zvážaní dreva v horách a lesoch, pri budovaní leteckej strelnice a prestavbe kasární, v kameňolome, a niektorí si našli zamestnanie u štátnej železnice. Popri zamestnaní sa mnohí zaoberali domáckou výrobou. Plietli košíky z vŕbového prútia a vyrábali metly z brezových konárov. Výrobky predávali, a tak si prilepšovali na živobytie. Malí sedliaci sa po sezónnych prácach na poli zamestnávali prevažne pri zvážaní dreva. Mládenci z početnejších rodín pracovali ako sluhovia u sedliakov a hospodárov. Poľnohospodárstvo aj naďalej tvorilo základnú hospodársku bázu. V tridsiatych rokoch sa i v našej obci v poľnohospodárstve prejavil vplyv vedecko-technickej revolúcie. Roľníkom uľahčila ťažkú prácu s cepmi mláťačka, ktorá bola na elektrický pohon. Prvú takúto mláťačku v obci mali spoločníci Ján Rečný a Alojz Baláž. Zakúpili ju v roku 1938 v Poštornej na Morave. Pálffyovské mlyny na mletie obilia si odkúpili bohatšie rodiny, vajarský Čechvalovci a v obci Fuksovci. Bývalú pálenicu so sýpkou si odkúpil statkár zo Sološnice Dr. Donát a v roku 1933 aj vajarský mlyn a bývalý majer Hôrku. V roku 1936 si posledný pálffyovský majetok v našej obci, horský komplex, kúpil Hanuš Weimann, obchodník s drevom. Aj v živnostníctve sa v medzivojnovom období urobili veľké zmeny. Ešte na začiatku 20.storočia mali živnosti prevažne Židia. Po I. svetovej vojne sa počet živnostníkov zvýšil. V roku 1930 bol v obci takýto stav živností:

Obchod so zmiešaným tovarom:
Maximilián Hirschfeld, Jakub Šťastný, Anna Farkašová, Wilhelm Grlinhut, Žofia Guttmannová, Ján Horváth, Martin Kittner
Mäsiarstvo: Leopold Guttmann, Andrej Radič
Trafika: Pavel Malec
Stolárstvo: Anton Šidlík
Hostinec : Štefan Blažek, Matej Drahoš, Pavel Kučerka
Kolárstvo: František Schmauz, Demián Šteffek, Ján Šteffek
Kováčstvo: Jozef Kohút, Viktor Pullmann, Jozef Klihtreiber
Krajčírstvo: Bohuš Barborík, Jozef Hladík, Karol Krebs, Michal Rečný
Holičstvo: Stanislav Žurek
Mlyny: Ján Nemec (Olšovských mlyn), Karol Poláček (vajarský mlyn)
Obuvníctvo: Jozef Blusk, Karol Pul1mann, Ján Vrabček, Anton Sloboda, Martin Srnka
Pekáreň: Martin Kittner
Vápenné pece: Anton Gurína, Maximilián Hirschfeld, Gabriel Kožuch
Lekár: MUDr. Arnošt Marmoschtein
Pôrodná asistentka: Mária Krebsová
Potravné a úverové družstvo

Do roku 1920 vlastnili obchody v obci len Židia. Preto sa niektorí obyvatelia rozhodli založiť Potravné družstvo, ktoré malo hneď na začiatku 50 podielnikov. Obchod bol pôvodne v dome č.41 (dnes pohostinstvo), neskôr si podielnici odkúpili dom v strede dediny (na mieste dnešnej požiarnej zbrojnice). Prvým predavačom bol Ján Roman a po ňom Rudolf Török. Potravné družstvo existovalo do roku 1950, kedy bolo reorganizované na štátny obchod. V tridsiatych rokoch na podnet podielnikov Potravného družstva vzniklo aj Úverové družstvo. Spočiatku malo kanceláriu na obecnom úrade. V roku 1941 si družstvo odkúpilo dvojpodlažný dom od Hirschfeldovcov a zriadilo vlastnú kanceláriu. Pre obyvateľov to bolo výhodné, lebo nemuseli chodiť do banky v Malackách. V družstve si ukladali peniaze alebo brali pôžičky. Prvým pracovníkom Úverového družstva bol Jozef Blusk. Po znárodnení peňažníctva v roku 1945 prevzala majetok Úverového družstva Slovenská štátna sporiteľňa.

2. svetová vojna

Rok 1938 sa niesol v duchu nastávajúcej vojny. Svedčí o tom 20. máj, kedy bola vyhlásená čiastočná mobilizácia armády ČSR, ako odpoveď na rozmiestňujúce sa nemecké jednotky v blízkosti hraníc. 23. septembra bola vyhlásená všeobecná mobilizácia, ako odpoveď na územné požiadavky týkajúce sa Sudet. Do zbrane boli povolaní vojaci v zálohe i z našej obce. Po mníchovskej dohode 30. septembra a zábere Sudet sa vojaci postupne vrátili domov. 16. októbra 1938 bola založená v obci Hlinkova garda. Veliteľ, správca školy Ján Šimko, združil do gardy 34 najspoľahlivejších Slovákov - ľudákov z Rarboka. K 1. januáru 1939 mala garda 127 mužov. Každú nedeľu bol výcvik a prednášky spojené s počúvaním Hlinkovej rozhlasovej stanice. 6. novembra 1938 sa garda zúčastnila veľkého nástupu v Malackách a 10. marca 1939 veľkého demaršu na Bratislavu so sústredením v Malackách. Do funkcie zástupcu veliteľa a výcvikového referenta bol menovaný učiteľ Pavel Pastorek. V októbri 1940 prevzal vodcovstvo HG správca školy Pavel Kalivoda. 14. marca 1939 vznikol samostatný Slovenský štát na čele s prezidentom Dr. Jozefom Tisom. 15. marca pristávali na vojenskom letisku v Kuchyni nemecké lietadlá. Do našej obce prišlo nemecké vojsko v sile 300 mužov. Ubytovali sa v kasárňach, kde vystriedali slovenskú posádku. Nemecké vojská sa rozmiestňovali na území Slovenského štátu susediacim s Protektorátom Čechy a Morava v tzv. Schutzzone, do ktorej patrila i obec Rarbok. Letisko slúžilo počas vojny ako nemecká letecká škola. V obci sa počas pobytu nemeckej posádky v kasárňach nevyskytli žiadne rozpory medzi nemeckými vojakmi a obyvateľmi. Prevažná väčšina obyvateľov pracovala na výstavbe núdzového letiska a úzkokoľajky, ktorá mala viesť zo Smúhov cez les až do Hlbokého, kde mali Nemci továreň na výrobu zbraní. Násypy železničky boli urobené po Sološnicu a po Kaltenbruck bola pojazdná. Pri jej výstavbe a klčovaní letiskovej plochy získavali obyvatelia obce dobrý zdroj peňazí. Za prácu s povozom ťahaným dvoma koňmi dostal pohonič 250 korún, s jedným koňom 200 korún, s volmi alebo kravami 180 korún za jeden deň. Robotníci dostali za jednu hodinu - slobodní 6,50 a ženatí 7,50. O dobrom finančnom zabezpečení obyvateľov počas vojny svedčí i údaj z 1. marca 1945, kedy prišla do obce týždenná mzda povozníkov a robotníkov v hodnote 120 tisíc korún. II. svetová vojna zasiahla i negatívne do života obce. Podľa potrieb ministerstva obrany v rokoch 1939-45 boli povolávaní do zbrane vojaci zo zálohy. Odvedení mladí muži rukovali k jednotkám slovenskej armády, či už k tzv. rýchlej divízii nasadenej v Rusku, zápoľnej armáde dislokovanej na Slovensku alebo tzv. zaisťovacej divízii (Hašíková armáda), ktorá bola po faktickom odzbrojení ako nespoľahlivá, premiestnená do Talianska do úlohy pomocnej technickej jednotky. 1. apríla 1944 bola z našej obce povolaná do zbrane záloha. Do kasární v Trnave narukovali - Jozef Hudec, Anton Hrnčír, Peter Kaňka, František Chvála, Michal Skopek, Jozef Kákoni, Imrich Knápek a František Sedlák. V lete boli odvelení k východoslovenskej divízii do Vyšného Komárnika a nasadení do poľnej služby na ruské hranice. Antonovi Hrnčírovi sa podarilo ujsť, až do konca vojny sa ukrýval. Na základe letákov rozhadzovaných Nemcami po vypuknutí SNP sa aj ostatní okrem F. Chválu vybrali na cestu domov. No nemecké jednotky ich zaistili a eskortovali do Ružomberka. Pri prepade kasární partizánmi sa podarilo ujsť Petrovi Kaňkovi. J. Hudec, J. Kákoni, I. Knápek, F. Sedlák a M. Skopek boli od 19. septembra internovaní v zajateckom tábore MÜHLBERG v Nemecku. Museli pracovaľ v lignitových baniach. Na deň dostávali tri varené zemiaky a kúsok chleba. Raz dostali i sparený repový list. V zajateckom tábore boli až do 5. mája 1945, kedy ich oslobodili americkí vojaci. Do rodnej obce sa vrátili 23. mája. Po uznaní Slovenskej armády ako nespoľahlivej v bojoch proti Červenej armáde sa podarilo F. Chválovi z ruských hraníc ujsť. S touto skupinou odišli I. apríla k východoslovenským divíziám, ktoré mali byť nasadené proti Červenej armáde na úsekoch frontu Dukliansky a Lupkovský priesmyk v Karpatoch, ďalší vojaci v zálohe - František Krebs, František Polák, Felix Fajkoš, Florián Kožuch. Ich jednotka bola dislokovaná v Giraltovciach v okrese Prešov. Po vypuknutí SNP boli v septembri prepustení domov. V rokoch 1943-44 nastúpili na základnú vojenskú službu k Slovenskej armáde Ján Radič, František Šteffek, Rafael Malec, Blažej Letavský, Jozef Pullman, Pavel Dobrovodský, Anton Pullman, Jozef Haraslin, Anton Daniel, Ferdinand Hlavenka, Kuzma Kožuch, Anton Kittner, Václav Havlík, Štefan Májek. Anton Sloboda, Ján Radič, František Šteffek a MUDr. Ján Požgay boli v zostave zaisťovacej divízie nasadení v Taliansku. Domov sa vrátili až po skončení vojny. V jednotkách rýchlej divízie v Rusku boli nasadení P. Schmauz, B. Letavský a J. Pullman. Domov sa vrátil len P. Schmauz. V januári 1945 boli z územia kontrolovaného vládou Slovenského štátu povolaní do zbrane k jednotkám domobrany Anton Drahoš, František Fuksa, Anton Šteffek, Anton Mráz, Ján Šidlík, Jozef Blusk a Martin Baďura. Do Štajerska boli na protitankový výcvik odoslaní A. Mráz, J. Šidlík, J. Blusk a M. Badura. Výcvik trval šesť týždňov v neľudských podmienkach. Vlak, ktorý ich prepravoval, stál v Devínskej Novej Vsi. Martinovi Baďurovi sa podarilo šťastne ujsť a cez hory sa dostať domov. Až do 4. apríla sa skrýval, najprv doma v stodole a potom v horách - v Dubníku. Jeho sestra Terézia Hudecová mu nosila jedlo a šaty. Pred príchodom frontu sa s ním skrývali Ondrej Hajdúch, Vendelín Kočiš, Karol Šteffek a Ján Rechtorovič. Mali strach z Nemcov, lebo na ústupe brali chlapov so sebou na rôzne práce. Na jar 1945 narukovali do bratislavských kasární Ján Kákoni a František Kočíšek, ktorí pred príchodom frontu dezertovali. V obci boli zaistení žandármi J. Čamkom a I. Fabíkom. za dezerciu mali byť transportovaní do Nemecka, no príchod frontu ich zachránil. V poslednom roku vojny boli obyvatelia obce sužovaní náletmi, ktoré podnikalo spojenecké vojenské letectvo. 16. septembra podnikli nálet na vojenské letisko v Kuchyni. No bomby nezasiahli len letisko a vojenské zariadenia patriace k nemu, ale aj časť obce Kuchyňa až po kostol. Po nálete boli mŕtvi i civilisti. Obyvatelia Rarboka boli po tejto udalosti veľmi rozrušení. 20. novembra 1944 prišli do Rarboka nemeckí letci a boli ubytovaní v škole, kde zabrali zborovňu a kabinet. 31. januára 1945 bol nálet na kasáme v obci. No bomba nezasiahla ciel a spadla na cintorín, kde zničila hroby a pomníky v okruhu 20 m a poškodila domček Floriána Šteffeka, stojaci pri cintoríne. Škoda na dome bola odhadnutá na 10.000,- Ks. Ďalších päť ťažkých bômb bolo zhodených na vojenské zariadenie na Zákluke. 4. apríla sa vojnový front priblížil až k Rarboku. Nemecké vojsko začalo skoro ráno opúšťať kasáme. O 9:30 hod. prišlo k prestrelke s ruskými vojakmi. Zahynuli piati Nemci a dvaja Rusi. Nemeckých vojakov pochovali tam, kde ich našli. Rusi boli pochovaní jeden pri kostole (Najsvätejšia trojica), druhý pri obecnom úrade (stará kancelária). Po niekoľkých výstreloch boli v menšej miere poškodené niektoré domy. Z civilného obyvateľstva pri prestrelke nezahynul nikto. Prechod frontu trval len niekoľko dní. Počas tejto doby žili ľudia v pivniciach a krytoch. Ubytovanie vojakov Červenej armády po domácnostiach trvalo až do októbra. To bola najťažšia doba pre obyvateľov Rarboka. Stav ošípaných a hovädzieho dobytka klesol o 25%. Ruskí vojaci zrekvírovali aj veľa koní. Ich kone sa pásli v chotári a skrmovali seno, ktorého bolo v tom čase nedostatok. Mnohí vojaci boli násilnícki, rabovali v domácnostiach a znásilňovali ženy. V októbri odišli vojaci Červenej armády z obce na veľkú radosť a úľavu obyvateľov . V rokoch II. svetovej vojny zaplatila svoju daň i obec. Z ťaženia v Rusku, SNP a iných bojových operácií, v ktorých sa vojaci Slovenskej armády zúčastnili, neprišli domov, padli alebo zostali nezvestní: Pavel Dobrovodský nezvestný, Kuzma Kožuch, nezvestný, Ferdinand Hlavenka, padol pri Svite, Anton Daniel, nezvestný, Jozef Pullman, padol na Ukrajine, Blažej Letavský, zastrelený Nemcami v kryte na Ďumbieri, Jozef Haraslin, padol na Ukrajine. Na pamiatku sú mená týchto mladých mužov, ktorí museli položiť svoje mladé životy, napísané na tabuli pomníka padlých na miestnom cintoríne. Po prechode frontu zahynuli dve štvorročné deti, syn Kurta Hirschfelda a dcéra Daniela Jurkoviča. Deti sa hrali s nevybuchnutou mínou v záhrade vedľa školy. O niekoľko dní neskôr zahynuli podobným spôsobom pri letisku v Kuchyni dvaja chlapci z našej obce, Ondrej Žilavý, desaťročný, a Jozef Blusk, jedenásťročný.

História po roku 1945

Po prechode frontu bolo potrebné čo najskôr normalizovať verejný i súkromný život v obci. Túto úlohu prevzal novoutvorený tzv. Revolučný národný výbor s predsedom Jánom Radičom, členom Komunistickej strany, podpredsedom Vendelínom Kočišom a ostatnými členmi výboru Františkom Radičom, Františkom Rybárikom a Albertom Tanglmayerom. Revolučný národný výbor organizoval predovšetkým vnútornú bezpečnosť obce, zabezpečoval jej zásobovanie potravinami, zabezpečoval opravy zničených objektov na miestnom cintoríne a okolí po leteckom nálete na kasárne a vojenské objekty v lese, pochovanie padlých nemeckých a ruských vojakov. Po vybudovaní Slavína, boli pochovaní vojaci exhumovaní a prevezení na Slavín. 26. mája 1946, po obnovení Československej republiky, sa konali všeobecné tajné voľby do Ústavodarného zhromaždenia. V obci kandidovali štyri strany - Komunistická strana Československa, Demokratická strana, Strana slobody a Strana práce. Výsledok volieb bol: z 842 voličov sa volieb zúčastnilo 783. Komunistická strana mala 263 hlasov, Demokratická 458 hlasov, Strana práce 47 hlasov, Strana slobody 1 hlas a neplatných hlasovacích lístkov bolo 14. Na základe volieb do Ústavodarného zhromaždenia sa 8. novembra 1946 uskutočnili voľby pre ustanovenie Miestneho národného výboru. Prvým predsedom MNV bol zvolený roľník Ondrej Blažek, člen DS. Za podpredsedu bol zvolený robotník František Radič, člen KSČ a za pokladníka Gabriel Drahoš, člen KSČ. Po februárových udalostiach v roku 1948 bola zriadená Dočasná miestna správna kornisia, ktorá zabezpečovala a viedla obecné záležitosti. Jej predsedom bol František Radič, tajomník Vojtech Pikna, členovia Michal Škopek, Gabriel Drahoš, Jozef Neštiak, Jozef Chvála, František Rybárik, František Sedlák, Ján Kočíšek a Jozef Didek. 1. októbra 1948 bol v obci zriadený notariát a notárom bol Vojtech Pikna. 14. apríla 1950 sa Dočasná miestna správa obce reorganizovala na MNV. Predsedom bol Michal Škopek, podpredsedom Jozef Didek, členovia KSČ. Na ustanovujúcej schôdzi MNV 16. apríla bola zvolená Rada MNV z 9 členov a menované referáty - vnútorný, plánovací a bezpečnostný, finančný, pôdohospodársky, sociálno-zdravotnícky, hospodársko-technický, vnútorný obchod a výživa. Novoutvorený MNV sa na svojom zasadnutí zaoberal prechodom obce k socializmu. Prevzatím živností zo súkromného do socialistického sektoru. Do 24. augusta 1952 boli MNV zrušené všetky živnostenské oprávnenia v obci.


 Autor : Mgr.Ľudmila Kotesová, 1997


Reklama

Reklama

Reklama

Reklama

Reklama

Vyhľadávanie

Bezhotovostné platby

Akceptujeme bezhotovostné platby bankovými kartami na Obecnom úrade

Štatistiky

Používatelia
13
Články
130
Čítanosť článkov
515270

Náhodný obrázok