/Rohožník
Rohožník
Oficiálne stránky obce
Otázka pre starostu
Otázka je adresovaná priamo na starostu obce.
Zadajte vaše meno
Zadajte prosím Váš email pre odpoveď!
Napíšte text vašej správy!

Menu

Obdobie zemepánskeho rodu Pálffyovcov

Posledný príslušník rodu Balašovcov, Peter Balaša, zomrel roku 1621 bez mužského potomka. Plavecké panstvo prevzal do zálohu za 27 187 zlatých od svojej sestry Magdalény Balašovej palatín Pavel Pálffy. V roku 1634 zaplatil Pavel kráľovskej komore 103 000 zlatých a získal panstvo do vlastníctva. Pálffyovci vlastnili toto feudálne panstvo, neskôr veľkostatok takmer 300 rokov. K panstvu patrili obce: Gajary, Jabloňové, Jakubov, Kostolište, Kuchyňa, Malacky, Malé Leváre, Pernek, Plavecký Mikuláš, Plavecké Podhradie, Plavecký Peter, Plavecký Štvrtok, Rohožník, Sološnica, Studienka, Suchohrad, Veľké Leváre, Záhorská Ves, majer Karlov dvor. Lesné revíry boli: Gajary, Malacky, Mikulášov, Kuchyňa, Pernek, Rohožník, Studienka. Hneď v začiatkoch svojho panovania dali Pálffyovci postaviť v Plaveckom Podhradí pod hradom kaštieľ. Druhý kaštieľ dali postaviť v Malackách, kde časom prešlo aj sídlo panstva spolu so zriadenou správou panstva. Prvá zachovaná zmienka o organizácii správy je z roku 1712, kedy ju tvorili pokladník, ktorý plnil i funkciu provizora, obilník a dvorský v Malackách. V 30. rokoch 19. storočia bola organizácia panstva ešte rozvinutejšia a tvorili ju - provizor, právny zástupca, pokladník, obilník, zástupca poddaných sirôt, štyria dvorskí správcovia hospodárskych dvorov v Gajaroch, v Malackách, v Plavci a v Karlovom dvore. Majetkové akvizície Pálffyovcov na Záhorí boli pre túto oblasť významné. Mikuláš Pálffy (1657-1732), ambiciózny politik, staviteľ a palatín, vytvoril na svojom panstve rozsiahle a prosperujúce panstvo, kde sa zakladali manufaktúry, píly pivovary a liehovary. Bohatstvo zemepánov tvorila aj surovinová základňa tunajších lesov. Ekonomická aktivita Pálffyovcov bola základom hospodárskeho rozvoja tohoto regiónu.

 

Turecké nebezpečenstvo - Rákoczyho povstanie

Druhá polovica 17. storočia je poznamenaná tureckým pustošením. Aj keď nebolo na Záhorí pre Turkov nič zaujímavé, predsa sa ním v roku 1663 prehnali a zanechali po sebe spúšť. V obci sa traduje legenda: V dobe tureckého nebezpečenstva mávali muži z dediny vo veži (zvonici) strážne služby cez deň i v noci. Keď hrozilo nebezpečie, začali zvoniť a obyvatelia sa ukryli v tŕstí pri rybníku. No raz sa všetkým nepodarilo ukryť. Turci ich pochytali, mužov na mieste povraždili, ženám zviazali vlasy s konským chvostom a vláčili ich po dedine, pokým neskonali. Kvílenie a nárek trýznených sa niesol po okolí. Svoju nenávisť zavŕšili Turci rabovaním obce a zničením kaplnky sv. Rozálie do základov. Život obyvateľov obce sa zhoršil aj počas Rákoczyho povstania v roku 1709. Povstalci obsadili Plavecký hrad, ktorý dobývalo cisárske vojsko. Cisárski žoldnieri obstarávali potravu pre vojsko po okolitých dedinách. Rabovačky boli na dennom poriadku. Preto si ľudia ukrývali obilie a jedlo do spĺž (jamy v zemi), dobytok v lese. Žoldnierom sa to podarilo zistiť, v hneve všetko vyrabovali a skoro celú dedinu zrovnali so zemou. Presunmi vojsk sa šírili aj rôzne choroby, ktoré trápili ľudí a mnohí boli aj ich obeťami. Biedne postavenie obyvateľov dediny zavŕšil mor, ktorý ich tak kosil, že denne zomreli dvaja až traja ľudia. Mŕtvych pochovávali za dedinou, kde založili nový cintorín a nazvali ho Korelský vŕšok (cholerový cintorín). Mor vyčíňajúci v rokoch 1708-1710 si vybral svoju krutú daň. Podľa farských záznamov v obci zostalo 120 duší.

Manufaktúry

V prvej polovici 18. storočia bola na Vajari založená manufaktúra na výrobu papiera. Jej existenciu potvrdzuje mapa z roku 1748, ktorá zobrazuje chotár obce. V areáli manufaktúry sa nachádzala i vodná píla a dielňa na výrobu terpentínu (vyrábal sa z koreňov borovíc). Podľa kanonickej vizitácie z r. 1812 dostával miestny pán farár z papierne určité množstvo papiera pre úradné potreby. Aj staré matriky sú písané na tomto rarbošskom papieri. Od druhej polovice 19. storočia sa začínajú objavovať parné píly. Vodná píla na Vajari bola zrušená. Nová moderná na paru, stála neďaleko bývalej železničnej stanice, smerom k pohoriu. Objekty manufaktúry využívajúce vodnú energiu, boli prerobené na mlyn a hospodárske budovy. V druhej polovici 18. storočia bola vybudovaná zemepánska pálenica, kde sa vyrábali jemné liehoviny. Okrem zemiakov a raži sa pálilo i ovocie. Vo veľkom ovocnom sade, ktorý sa nachádzal za vinohradom, sa pestovali prevažne slivky, jablone, hrušky, višne a čerešne. Začiatkom 20. storočia bol sad vyklčovaný. V ústnom podaní sa traduje, že keď ovocie dozrievalo, museli sad strážiť naraz dvaja strážcovia, lebo obyvatelia ho veľmi drancovali. V pálenici sa liehoviny vyrábali do roku 1918, keď bola jej činnosť ukončená. Roku 1923 dal zemepán strojné zariadenie presťahovať do Marcheggu a priestory pálenice zaujalo vojsko. Začiatkom tridsiatych rokov 19. storočia, so súhlasom grófa Pálffyho, založil v obci židovský obchodník Salamon Geringer manufaktúru, kde sa vyrábal konopný olej. Podnik dobre prosperoval a už v roku 1833 dosiahol ročnú hodnotu výroby 50 000 zlatých. Geringer čoskoro získal aj továrenské privilégium. Zriadil vlastný predajný sklad v Pešti a v roku 1838 napriek počiatočnému odporu mestskej rady a obchodnej gildy aj v Bratislave. Manufaktúra sa nachádzala vo dvore za židovským kostolom. Posledná dielňa bola odstránená len nedávno (r.1991), na jej mieste dnes stojí rodinný dom. Dielňa bola vystavaná z kamenia, pôvodne pokrytá slamou. Nachádzal sa v nej jeden lis asi 12 metrov dlhý, vyrobený z hrubých borovicových brvien. Začiatkom 20. storočia patrila táto dielňa na lisovanie konopného oleja obci. Obyvatelia si sami lisovali olej a v pôstnom období na ňom gazdinky pripravovali jedlá, avšak používal sa aj ako univerzálne mazadlo.

Hospodárstvo obce v 18. a 19. storočí

Na začiatku 18.storočia sa obyvatelia - poddaní zaoberali prevažne poľnohospodárstvom, ktoré malo stále rozhodujúci význam v celom objeme spoločenskej výroby. Pestovala sa predovšetkým raž, jačmeň, pšenica, ovos, hojne proso a pohánka. V záhradách sa pestovali všetky známe plodiny, najmä však kapusta. Zemiaky sa začali pestovať až ku koncu 18.storočia. Rozšírené bolo aj pestovanie konope, z ktorého si ľudia vyrábali základné časti odevu a zo semiačok domácky lisovali olej. Od tridsiatych rokov 19.storočia sa pestovala jedlá i kŕmna repa a chmeľ, pretože aj na plaveckom panstve bolo tradíciou varenie piva od stredoveku. Med bol stále základným sladidlom a včelí vosk sa používal na výrobu sviečok. Poľnohospodárska technika bola primitívna, od stredoveku sa veľmi nezmenila, ale v prvej polovici 19.storočia sa začali používať nové mechanické prvky. Prevládal trojpoľný systém - tretina pôdy v celom chotári ostávala úhorom, do ostatných dvoch tretín sa zasiali oziminy a jariny. Pred siatím preorávali poddaní pôdu niekoľko raz primitívnym pluhom. Okrem lemeša a čeriesla boli všetky súčiastky drevené. Sialo sa ručne, semená sa zahŕňali drevenými bránami. Žalo sa kosákom, kolenačky, aby ani zrniečko nevyšlo nazmar. Až do zimy sa potom obilie mlátilo cepmi. Hospodárske postavenie poddaných záviselo od prírodných podmienok, úrodných či neúrodných rokov . Na feudálnom panstve sa rozlišovali dva druhy pôdy: Rustikál - usadlostná urbárska pôda (sesionálna), užívaná poddanými, z ktorej na základe dohody s feudálnym pánom odvádzali zemepánovi ako vlastníkovi feudálnu rentu - deviatok. Dominikál - majerská (alodiálna) pôda obhospodarovaná vo vlastnej réžii zemepána, no obrábaná poddanými v rámci robotných povinností. Od 16.storočia sa pravidelne vyhotovoval v rámci feudálneho panstva podľa jednotlivých dedín urbár, kniha súpisov urbárskej pôdy a poddanských povinností. Z urbariálneho súpisu z roku 1720 sa dozvedáme, že obec mala 61 sesionalistov, rozsiahle vinice a mlyn. Napriek dohodnutým urbárnym dávkam ich zemepán niekedy vyruboval podľa svojich potrieb, bez ohľadu na rozsah poddanskej usadlosti. Preto sa aj poddaní búrili a odopierali plniť poddanské povinnosti. V januári 1767 bol zavedený urbárskou reguláciou Márie Terézie jednotný celokrajinský urbár na Slovensku, ktorý upravoval vzťahy medzi zemepánom a jeho poddanými. Základnou črtou urbariálnej reformy bola snaha uviesť do určitého pomeru dávky a povinnosti poddaných voči zemepánovi s rozsahom pôdy, ktorú majú v úžitku. Urbár zároveň stanovil maximálnu hranicu feudálnej renty. Podľa historikov predstavovala jedna sedliacka usadlosť 62,568 katastrálnych jutár (36 ha). V našej obci však už v 17 .storočí nebolo sedliaka, ktorý by hospodáril na celej usadlosti. Usadlosti boli rozdelené na osminy (achtele). Teda aj robota na panskom (majerská pôda) bola úmerne nižšia, podľa rozlohy pôdy. Sedliaci - sesionalisti museli odpracovať 52 dní počas roka, želiari s domom 18 dní a želiari bez domu 12 dní. Okrem toho sa museli poddaní zúčastniť so zemepánom 3 dni do roka na poľovačkách, doviezť mu z poľa deviatok, z hôr a lesov drevo. Štyri 1/8-ové usadlosti boli povinné zabezpečiť dvojdňovú dlhú furmanku. Sedliaci a želiari s domom platili za domový grunt zemepánovi ročne 1 zlatku. Zák1adom naturálnej renty zemepánovi zostal deviatok a cirkvi desiatok. Po dohode so zemepánom mohli poddaní zaplatiť namiesto naturálneho deviatku 4 zlatky. Okrem deviatku odvádzali zemepánovi tzv. urbárske dary (trikrát do roka - na sv. Juraja, sv. Michala a na Vianoce) sliepky, maslo, vajcia, tridsať usadlostí spolu jedno tela. Aj naturálne dávky mohli po dohode vymeniť za peniaze. Urbár zabezpečoval poddaným určité práva na spoločné obecné pasienky, ktoré užívali aj predtým, na palivové a stavebné drevo, na predaj poľnohospodárskych výrobkov. Podľa urbárskej regulácie Márie Terézie zmena nastala iba v tom, že sa odporúčalo trestať poddaných najmä robotou a palicovaním, nie peniazmi. V apríli 1768 mala naša obec úradnú návštevu. Prišiel podžupan Michal Sissay a správca plaveckého panstva Gašpar Stermenský .Všetkých obyvateľov dali zavolať pred obecný dom a páni im oznámili, že prišli spisovať ich povinnosti a práva voči milostivej plaveckej vrchnosti. Vyzvali ľudí, aby si zvolili zástupcov, ktorým dôverujú a ktorí si všetko dobre pamätajú. Richtárom bol Martin Hajdúch, prísažný Anton Kožuch. Okrem nich boli vybraní Ján Vicen, Ján Václav, Pavel Polák a Mikuláš Slosar. Súpis obsahuje povinnosti poddaných voči zemepánovi, obecné majetky, rozdelenie pôdy. V tej dobe žilo v obci 70 sedliackych rodín, 22 želiarskych rodín s domom a 8 želiarskych rodín bez domu. Prvý údaj o počte obyvateľov z roku 1756 zaznamenáva farská kronika. V obci a osadách k nej patriacich žilo asi 600 obyvateľov. Koncom 18. a začiatkom 19. storočia, v období napoleonských vojen, nastala obilná konjunktúra. Zvýšený odbyt obilia pre potreby vojsk spôsobil, že zemepán sa vrhol na jeho pestovanie, pričom rozširoval rozsah ornej pôdy. Robilo sa to zaberaním poddanskej pôdy, čo viedlo k regulácii a komasačným úpravám chotára. Okrem toho zemepán nútil poddaných rozorávať lúky a pasienky . V dvadsiatych rokoch 19. storočia, v zhode s celouhorskou konjunktúrou spracovania ovčej vlny mal zemepán nové zárobkové možnosti - chov oviec. Začali sa zaberať obecné pasienky a orná pôda sa zasa premieňala na pasienky. Zaberanie poddanskej pôdy malo v tomto období značne negatívne dôsledky na skladbu chotára obce. Ubúdanie poddanskej pôdy spôsobilo, že poddaní len s veľkou námahou mohol zaplatiť požadovanú daňovú povinnosť. Preto násilné vymáhanie a trestanie poddaných (palicovanie a dereš) bolo na dennom poriadku. Niektorí preto opustili svoje domovy a išli si hľadať lepšie živobytie. Z archívnych prameňov sa dozvedáme, že odchádzali najmä do rakúskych zemí, kde bol feudálny systém o niečo volnejší. Tí, ktorí zostali, sa vzbúrili proti panskej svojvôli. Ohniskom vzbury boli Malacky, povstalcov viedol Anton Weis. Na plaveckom panstve vtedy žilo asi 20 000 poddaných a do vzbury ich bolo zapojených skoro 7 000. Vzbúrenci podnecovali do vzbury poddaných aj z okolitých dedín - Plaveckého Podhradia, Sološnice, Rarboka (Rohožník), Kiripolca (Kostolište), Malých Levár a Gajar. Vzbura narástla do takých rozmerov, že stolica musela požiadať panovníka vo Viedni o vojsko na jej potlačenie. Vo Veľkých Levároch a v Gajaroch sa utáboril cisársko-královský kyrysnícky pluk korunného princa Ferdinanda pod vedením kapitána Bohma. 17.júla 1818 vtiahol kapitán s vojskom do našej obce 20. júla po obnovení pokoja a poslušnosti poddaných odišlo vojsko na pôvodné stanovište do Veľkých Levár. V januári 1820 v priebehu 5 dní sa poddaní znova vzbúrili. Odstránili predstaviteľov zemepánskej správy panstva, takže panskí úradníci z majerov a lesnej správy boli donútení z obce utiecť. Vzbúrenci im zhabali všetky zbrane. Rarbošskému kováčovi prikázali, aby im vo dne v noci robil zo železných kusov okované kopije štyri až päť stôp dlhé. Chystali sa na ozbrojený odpor. Na rozkaz Antona Weisa sa robili po dedinách rôzne rekvirácie. Boli rozostavené hliadky a stráže. Tento raz boli do vzbury zapojení skoro všetci poddaní na panstve. Preto aj uhorské kráľovské veliteľstvo v Budapešti a Bratislavská stolica žiadali panovníka, aby poslal urýchlene čo najsilnejšiu vojenskú asistenciu na potlačenie vzbury. Hneď po obnovení poriadku na panstve museli poddaní znova voči zemepánovi plniť svoje povinnosti. Podľa daňového celokrajinského súpisu v roku 1828 bolo v obci 156 domov a 1140 obyvateľov. Ich život už musel byť značne ťažký, keď poslali svojmu zemepánovi žiadosť o zníženie poddanského bremena, najmä roboty, ktorú nevládali vykonávať. Zrušením poddanstva v roku 1848 a vydaním urbárskeho patentu r.1853 sa ešte nevyriešila otázka oslobodenia zmluvných poddaných a želiarov, ktorí pracovali v majeroch. Štátom nariadená regulácia majetkového vlastníctva a na ňu nadväzujúca komasácia, ktorých cieľom bolo oddeliť panskú pôdu od obecnej, priniesli mnohé urbárske problémy. Tieto vyústili do sporov so zemepánom o hranice jednotlivých pozemkov. Súkromný výkup pôdy umožnil až zákon z roku 1896. Zo spoločných urbárskych lesov a pasienkov sa vytvorila nová urbárska spoločnosť, ktorú spravoval volený urbársky gazda a pokladník. Organizovali spoločné práce, spravovali pokladnicu a viedli evidenciu podielnikov - urbarialistov .Na lesy dozeral hotar, ktorého platili z pokladnice spoločnosti. Na sezónne pasenie dobytka si urbarialisti najímali pastiera, ktorého platil každý podielnik od počtu kusov dobytka cez urbársku pokladnicu. Veľkostatok prevzal od zemepána do prenájmu Žid Ignác Lederer, ktorý zamestnával pôvodných želiarov a bírešov (čeľaď). Títo ľudia bývali v majeroch a v pálenici. Čeľadníci obrábali majerskú pôdu a starali sa o majerský dobytok. Ich priemerná denná mzda bola u mužov 50-60 grajciarov, u žien 30-40 a u detí 20-30 grajciarov. Na sezónne práce chodili do majerov vypomáhať aj ľudia z dediny. Mechanizácia poľnohospodárstva na veľkostatku značne predstihla roľnícke hospodárstvo, ktoré bolo ešte stále pomerne zaostalé. Od osemdesiatych rokov 19. storočia mali v majeri oračku a mláťačku na parný pohon.

Zo života obce po roku 1848

Zrušením poddanstva sa sociálne pomery obyvateľov obce nezlepšili. Najhoršie na tom boli želiari - bezzemkovia, ktorí zostali úplne bez hmotného zabezpečenia. Preto ak chceli prežiť, museli pracovať u zemepána na veľkostatku za minimálnu mzdu a bývanie. Drobní roľníci, ktorým zostali polia, sa tiež sotva uživili. Boli prinútení privyrábať si na živobytie furmančením. Počas zimného obdobia a mimo sezónnych prác na poli zvážali z hôr a lesov drevo. Mnohí chlapi odchádzali na sezónne práce do miest a zamestnávali sa na stavbách. Mladí ľudia si hľadali službu v bohatých rodinách v mestách a na veľkostatkoch, často krát len za stravu a bývanie. V roku 1866 prechádzali obcou pruskí vojaci, ktorí tiahli Záhorím na Bratislavu. Rabovať nemali čo, lebo krátko pred ich príchodom časť obce vyhorela. Podľa farských záznamov sa vojaci chovali slušne. Po ich odchode z obce vypukla morová epidémia, ktorá sa objavovala a vyčíňala až do roku 1892. Aj napriek tomu bol však stav pôrodov v týchto rokoch značne veľký, ročne sa narodilo 60 - 70 detí. V roku 1869 mala obec 1411 obyvateľov. Na prelome 19. a 20. storočia odišli z obce niektorí muži, tej najchudobnejšej vrstvy, za prácou do Ameriky. Peniaze na cestu si vypožičali od Židov. Morová epidémia v predchádzajúcich rokoch a migrácia spôsobili pokles obyvateľstva. V roku 1900 mala obec 1326 obyvateľov. Muži, ktorí odchádzali na sezónne práce do miest, spoznávali aj iný život ako v obci. Zúčastňovali sa rôznych robotníckych zhromaždení a demonštrácií. Do obce prinášali revolučnú atmosféru, ktorá zasahovala do tradičnej formy života ľudí. V roku 1914 vypukla I. svetová vojna, ktorú rozpútali medzi sebou európske veľmoci. Rakúsko-Uhorsko a Nemecko bojovali proti ostatným štátom. Slovenský ľud pochopil, že má prinášať obete za záujmy svojich utláčateľov. Mnohí mladí muži odmietali ísť do vojny, skrývali sa v horách a ako lúpežná banda počas vojny šarapatili po okolí. Ich vodcom bol Dulanský zo Sološnice. Patril k nim aj jeden náš obyvateľ, Pavel Žilavý. Banda bola postrachom celého okolia. Počas bieleho dňa napadli horáreň v osade Baďura a postrelili lesného Gschwandtnera, ktorý na následky zranenia zomrel. Muži, ktorí narukovali, sa začali proti vojne búriť a bez boja sa nechali v Rusku zajať. Z ruského zajatia sa vrátili až na sklonku roku 1919. Po skončení I. svetovej vojny sa do obce už nevrátilo 27 mladých mužov.


Autor : Mgr.Ľudmila Kotesová, 1997

Reklama

Reklama

Reklama

Reklama

Reklama

Vyhľadávanie

Bezhotovostné platby

Akceptujeme bezhotovostné platby bankovými kartami na Obecnom úrade

Štatistiky

Používatelia
13
Články
142
Čítanosť článkov
532247

Náhodný obrázok